 Štefan II Koháry |
Dejiny rodu začal písať v 16. storočí jednoduchý zeman Imrich Koháry a ukončil knieža František Jozef Koháry v 19. storočí. Vzostup a sláva koháryovského rodu začali v Krupine a na hrade Čabraď, kde bol Imrich Koháry podkapitánom a neskôr veliteľom hradu. Jeho syn, Peter Koháry (1564 – 1629) sa stal vojakom a preslávil svoj rod hrdinskými činmi v protitureckých bojoch.
Začínal v Hontianskej župe ako podnotár, neskôr však úrad vymenil za bojisko a stal sa podkapitánom Nových Zámkov. Peter Koháry bojoval pri Ostrihome pod velením arcivojvodu - neskoršieho cisára - Mateja Habsburského. Svojou udatnosťou a hrdinskými činmi si získal cisárovu priazeň.
V roku 1616 mu bol udelený barónsky titul a v roku 1622 dostal do zálohu čabradsko-sitnianske panstvo, ktorého právoplatným majiteľom sa stal v roku 1629. Tým položil základ neskoršieho veľkého bohatstva koháryovského rodu. Dedičom majetkov a pokračovateľom vojenskej tradície sa stal jeho syn Štefan I. Koháry. V roku 1657 bol dedičným veliteľom fiľakovského hradu a v roku 1661 hlavným županom Hontianskej župy.
V roku 1664, keď do Uhorska vtrhli Turci s 200 000 armádou, cisár Leopold I. poveril Štefana I. velením armády s rozkazom, aby dobyl naspäť každú obsadenú pevnosť a porazil turecké vojsko. Bitka pri Leviciach sa mu však stala osudnou. 14. júla 1664 barón Štefan I. Koháry zahynul hrdinskou smrťou.
Majetky po otcovi zdedil jeho prvorodený syn Štefan II. Koháry (1649 – 1731). V čase otcovej smrti mal iba 15 rokov. Študoval na Jezuitskom kolégiu v Trnave a pokračoval teológiou vo Viedni, kde získal doktorát. Napriek tomu, že si zvolil vojenskú dráhu, svojej životnej filozofie - za boha a cisára - sa nikdy nezriekol. Už ako 18-ročný sa stal veliteľom preddunajských vojsk.
Keďže bol dedičným kapitánom fiľakovského hradu, dal v roku 1672 opraviť hradné múry tušiac, že ich bude v nasledujúcich rokoch potrebovať. Počas jeho velenia vypuklo povstanie vedené Imrichom Thökölym. V roku 1678 Štefan II. úspešne odrazil útoky tureckých a kuruckých vojsk. O 4 roky sa Imrich Thököly do Fiľakova vrátil aj s tureckou posilou.
Muži Štefana II. už nevládali odolávať presile a kapitulovali. Imrich Thököly zajal Štefana II. , ktorému iba jeho silná viera pomohla prežiť neľudské podmienky väzenia. Na slobodu sa dostal po porážke Turkov až v roku 1685. Po ťažkých útrapách sa mu od cisára dostalo najvyšších pôct - získal dedičný grófsky titul, dedičné županstvo Hontianskej župy a hodnosť poľného maršála. Umrel na hrade Čabraď vo veku 82 rokov a je pochovaný v rodinnej hrobke v kláštore v Hronskom Beňadiku.
 Mária Antónia Gabriela |
 František Jozef Koháry |
Podobne ako on, aj jeho bratia sa zúčastnili protitureckých bojov. Jeho brat Ján bol spolu s ním väznený a brat Wolfgang umrel v Chorvátsku. Dvaja Wolfgangovi synovia položili svoje mladé životy tiež v protitureckých bojoch. Dejiny koháryovského rodu uzatvára František Jozef Koháry (1766 – 1826), ktorý už žil v období, kedy nehrozili turecké nájazdy. Zvolil si preto nie vojenskú, ale úradnícku kariéru.
Stal sa kráľovským dvorným kancelárom, tajným radcom a predsedom Uhorskej kráľovskej komory. Tiež bol hlavným županom Hontianskej župy. Dostal Rád zlatého rúna a Zlatý kríž. V roku 1815 získal kniežací titul. Keďže nemal mužského potomka, koháryovský rod vymiera po meči. Jediná dcéra Františka Jozefa Mária Antónia Gabriela (1797 – 1862) sa v roku 1816 vydala za príslušníka nemeckého kniežacieho rodu Ferdinanda Juraja Coburga ( 1785 – 1851). Posledný potomok mužskej línie koháryovského rodu František Jozef umrel v roku 1826. Svojou smrťou zavŕšil dejiny slávnych predkov.